#3 Keď to zhrniem...
...aneb strasti a radosti tehotnej ženy
3. trimester
Čo som to vravela o 5. a 6. mesiaci? Aha, že som si ich úžívala...hmm...tak tá "sranda" sa v skutočnosti začínala až teraz. Pôvodne mi bolo povedané, že moje dieťa je trochu menšie, ale inak je všetko v poriadku. OK. Lenže sa na poslednom screeningu mi zdelili, že váha odpovedá štádiu vývoja. Dobre, na tom by nebolo nič divné, ak by sa ten môj pupok aj nejak odpovedajúco zväčšoval. To znamenalo jediné, a že to dieťa je viac vo vnútri, čo sa mi začalo pomerne skoro potvrdzovať. Pomačkané orgány bolia, to mi verte. Nemohla som sa zohýbať nie preto, že by mi v tom brucho stericky bránilo, ale preto, že to sakra bolelo. Možno z toho dôvodu som sa každé ráno budila na bolesti "všetkého v dutine brušnej".
Ak som sa tešila, že môžem konečne jesť, tak moja radosť stroskotala na tom, že sa do môjho stlačeného žalúdka skoro nič nevošlo. V 7. mesiaci som mala navyše až 2kg.
Už od 4. mesiaca ma sporadicky trápila bolesť v krížovej kosti, ktorá tým, že sa uvoľňovala, mi občas pritlačila na sedacie nervy a to je teda niečo! Takže som bola neurológom poslaná na rehabku, na ktorú som čakala mesiac a pol. Aby toho nebolo málo, pridala sa bolesť chrbta (zad), ktorú som nedokázala rozcvičiť. V najhorších stavoch som nedokázala sedieť, ani ležať. Jemné pohyby sa medzitým zmenili na riadne kopance a občas som mala pocit, že tam môjmu dieťaťu niekto nainštaloval trampolínu.
Únava, ktorá je pre tehotenstvo typická, sa zvyšovala a boli dni, kedy som nedokázala urobiť takmer nič a skoro celé som ich prespala. Asi by som to nebrala tak ťažko, keby by som nebola typ, ktorý potrebuje mať poriadok, navarené, napečené a celkovo všetko tip-top (to som ešte netušila, že po pôrode sa s podobným systémom môžem rozlúčiť úplne). Barny začal strácať o veľa viac chlpov a vysávať už nestačilo ani každý deň. Prakticky na každú činnosť som sa musela psychicky pripraviť. Moje snahy o zachovanie pôvodného tempa končili stvrdnutým bruchom, bolesťami a veľkým vyčerpaním. Zúfalo som pozerala okolo seba na ten bordel. Cítila som sa neschopná. O zábudlivosti radšej nehovorím...stávalo sa, že som zabudla vypiť pripravnú vodu, či zjesť jedlo, čím som to povýšila na ďalší level.
Sex sa logicky opäť vytrácal. Jednak som sa nemohla ani pohnúť a jednak som sa ani zďaleka necítila sexy na to, aby som zvádzala svojho muža. Raz ráno som sa oň pokúsila, avšak skončilo to mojim plačom (zase). Ondra vtedy kvôli mne meškal do práce, pretože ma objímal a hladil...a vysvetľoval, že to všetko chápe a vôbec sa nemusím trápiť. No, ale dá sa to?
Stále viac som premýšľala nad tým, kde evolúcia urobila chybu??? Únava, zhoršená pohyblivosť, bolesti chrbta...žiť v praveku, tak ma veľmi rýchlo niečo zožerie. Premýšľala som nad tým, ako to tie ženské robili v minulosti. Vážne až do pôrodu dreli na poli??? Veď to ani nejde!! Pár zohnutí a kvôli stvrdnutiu brucha na kameň a veľkej bolesti v chrbte som už nemohla urobiť poriadne krok!
Začala som neznášať otázky typu: "Tak, ako to zvládaš?" A čo ma dostávalo úplne najviac, boli "povzbudivé" hlášky kamarátok: "Počkej, bude hůř." To ako vážne?? Fakt sme my ženy nastavené tak, že nie sme schopné sa podporiť, ale dorážať sa ešte takýmito hláškami? Jasne, nasledujúce mesiace to nebude zázračne lepšie, to tak nejak tuším...ale zabilo by nás, kebyže si navzájom povieme: "To zvládneš." ???? No nič.
Ale fotky som si urobila celkom pekné, nie :D ? Po posledom fotení som sa nemohla pohnúť dva dni, lebo ma Bára vôbec nešetrila. Tri týždne na to som porodila a tá pravá show sa mohla začať!
Aj o tom chystám pár riadkov, ale nemám akosi čas...njn.
Mia