Ako som (ne)zvládla pôrod

Svoj pôrod hodnotím ako krásny, hoci veľmi náročný. Krásny preto, lebo som bola v príjemnom a rešpektujúcom prostredí, mala som pri sebe partnera, ktorý bol úžasný a skvelú pôrodnú asistentku, Pavlínu. Náročný bol preto lebo trval dlho (24 hodín) a siahla som si na svoje fyzické dno. Odmenou mi však bol pohľad do očí mojej nádhernej dcérky, keď mi ju položili na brucho.

Ešte niekoľko dní po pôrode sa mi k nemu intenzívne obracali myšlienky. Neustále sa mi v hlave mihali jednotlivé obrazy a momenty. Nemám z pôrodu žiadnu traumu, naopak...napriek tomu sa tam vyskytuje niečo, s čím som nebola spokojná. Dnes, po vyše roku naň začínam myslieť znova. Opäť prehodnocujem a trúfam si pomenovať, čo som mohla zvládnuť inak a lepšie:

Nedokázala som sa uvoľniť. Pôrod vlastne nie je nijak extra zložitý. Vaše telo vie ako rodiť, nemusí nad tým uvažovať. Vaše dieťa vie, ako sa má narodiť. Akú úlohu teda máte Vy? Uhnúť z cesty. Musíte sa uvoľniť, odpútať sa od svojej racionálnej mysle a ponoriť sa svojej živočíšnej podstaty. Nemyslieť je úplný základ a je treba nechať voľnú cestu inštinktom.

Mne sa to nedarilo. Stále som bola "prítomná" a dokázala som napr. premýšľať nad tým, či to na stene je mucha alebo včela (bolo prítmie). Ťažko sa mi predýchavali sťahy a nedokázala som sa uvoľniť do "bolesti". Zatínala som sa.

Pavlína hľadala všetky možné polohy, aby sme čo najviac otvorili pôrodné cesty a Ondra aktívne pomáhal. Chudák si ten pôrod fakt odmakal. Ale hovorí sa, že počas pôrodu sa odhalí charakter vzťahu a Ondra ma držal psychicky aj fyzicky. Pavlína mi neskôr povedala, že si miestami nebola istá, či tam má vôbec byť, pretože videla, ako si vystačíme len my dvaja.

Nadávala som. "Kurva, do prdele, tak už poď von!" Ano, hanbím sa za to doteraz. Bola som vyčerpaná a občas zúfalá, pretože hoci bolo všetko v poriadku, postupovalo sa pomaly a ja už som toho začínala mať plné zuby. Chcelo sa mi spať. Ale pamätám sa, ako som sa stále dokázala medzi kontrakciami na Ondru usmiať. Raz sme tuším aj zaspali. Obaja. Musel to byť len mikrospánok, ale mne pripadal ako večnosť.

Rvala som to tam. V úplne poslednej fáze som tlačila zo všetkých síl a že ich príliš nebolo. Bola som k.o. Už som to chcela mať za sebou. Keď sa na to pozerám z odstupom, mala som dovoliť telu robiť jeho prácu. Tlačilo samo aj bezo mňa. Stačilo počkať.

Čo z toho plynie?

Teóriu som ovládala perfektne, ale nedokázala som ju aplikovať do praxe. Vedela som, že mojou úlohou je nerobiť nič, ale ja som tomu svojmu dieťaťu a telu do toho furt kecala. A stále kecám. A to je dôvod, prečo mám potrebu sa k tomu znova vrátiť a hodnotiť. Pretože mám tendencie vydupávať si svoje aj teraz, keď je Betka na svete. Musím sa naučiť ju viac vnímať, sledovať, čo robí a istým spôsobom sa od nej učiť. Nechať ju fungovať jej tempom. Tak, ako keď šla na svet. Ja som sa to snažila urýchlovať, ale ona vedela, že má ísť pomaly, aby mi neublížila.

Ano, ja som mama a musí poslúchnuť, aby nevybehla na cestu a podobne. Ale sú momenty, kedy by som ju mala nechať a len ju pozorovať. Nehnať sa, lebo mám niečo naplánované a už zas nestíhame, ale viac vnímať prítomnosť. Ťešiť sa z blbostí alebo len tak. Betka a malé deti celkovo existujú v krásnom svete, ktorý sa nám už dávno uzavrel. Avšak skrz ne máme zas príležitosť doň nakuknúť.

Mia