Cat&Woman: projekt

Buď to mám v krvi alebo ma tak vychovali. Už ako malý prcek som tajne brala jedlo z kuchyne a kŕmila mačky na ulici. Neskôr som "zbierala" túlavé psy aj mačky a nosila ich do útulkov. Keď som študovala v Prahe, cez leto som si našla mačací útulok v Bohnicích a chodila som tam vypomáhať ako dobrovoľníčka takmer rok a pol. V tej dobe som Prahu ešte príliš nepoznala a úplne som nerozumela tomu, prečo sa všetci smejú, keď vravím, že idem do Bohníc...

Oči ako okno do duše

Keď som žila v Štátoch, stretla som sa tam s veľmi zaujímavým fenoménom. Ľudia sa nehanbia pochváliť. A všade kam som prišla som počúvala, aké mám zaujímavé oči, oči ako mačka, dokonca, že s tou farbou vyzerám ako husky...ehm, no dobre.

Začala som si aj ja všímať viac oči druhých ľudí a tam niekde sa začal rodiť nápad: ženy majú väčšinou k mačkám veľmi blízko a niektoré majú skutočne mačacie oči...čo tak ich skúsiť nafotiť spolu? Také dvojice, ktoré sa budú na seba podobať. A oči sú predsa neskutočne zaujímavé. Svojím vývojom, štruktúrou, ale aj tým, že nič neskryjú...sú ako okno do duše...

Hľadala som na internete, ale nikde som nič podobné som nenašla. Vravela som si, že to nie je možné...niečo také už musel dávno niekto nafotiť. Začala som cítiť chvenie v bruchu. Narastalo moje nadšenie, že by som sa mohla do toho pustiť. Lenže v tej dobe som s fotením začínala a nemala som ani potuchy, ako sa svetlá v ateliéri vôbec zapínajú. "Najskôr sa nauč všetko, čo potrebuješ a potom vymýšľaj s nejakým projektom", vravel mi Ondra. Nepáčilo sa mi to, pretože keď sa pre niečo nadchnem, musím začať hneď, inak nemám kľud, ale mal pravdu.

Plienky, kam sa pozrieš

Ubehli dva roky. Medzitým som otehotnela, porodila krásnu dcérku a od toho momentu nemala na nič iné čas. Mala som doslova plné ruky práce. Zúfalo som však potrebovala tvoriť. Robiť aj niečo iné, než len kojiť a prebaľovať. V predstavách sa mi mihali obrazy všetkých modeliek, ktoré som doteraz stretla. Aké má oči? A fotí ešte? Aká mačka by sa k nej hodila? Nemohla som na to prestať myslieť a začala som si vytvárať pomerne presnú predstavu, čo chcem.

Lenže v náruči malé mimčo, ja totálne bez energie... A prichádzali obavy, ktoré miestami pripomínali paranoju. Čo keď to už niekto fotí? To by bol celý projekt v pr....háji. A ako na potvoru som nachádzala fotky s podobným zámerom. Sakra! Čo teraz? Prechádzala som si profily fotografov a zvieralo mi žalúdok zakaždým, keď som na niečo podobné narazila.

Je čas

Bola som pevne rozhodnutá. Už som nechcela čakať. Za posledné dva roky som sa vzdelávala v oblasti fotografie a grafiky ako sa len dalo. Najskôr s bruchom, potom online alebo na workshopoch keď Ondra kočíkal. Alžbetka bola síce ešte príliš malá, ale povedala som si, že príprava aj tak zaberie čas a ešte potrvá, než sa pustím do samotného fotenia. Začala som obvolávať všetkých svojich známych aj neznámych: modelky, majiteľov útulkov, spolkov, neziskových organizácií. Všemožne som vysvetľovala, o čo mi ide. Na FB skupiny s mačacou tématikou som dávala inzeráty, že hľadám mačky na fotenie, ktoré mali, na moje prekvapenie, nulový ohlas. Oprava. V jednej skupine mi dali až jeden like.

Prvá fotka všetko zlomí

Chcelo to inú taktiku, systém. Ale hlavne to chcelo prvú fotografiu. Keď poviem, že chcem fotiť portrét ženy a mačky, tak si asi väčšina povie: "Fajn, a čo má byť na tom také zvláštne?". Ja som ale mala veľmi presnú predstavu: "moje" modelky a mačky budú mať rovnaké oči, ideálne aj podobné vlasy a srsť a celkovo si budú typovo podobné. Navyše na to budem potrebovať financie. Charita nie je zadarmo a materská asi stačiť nebude. Bolo mi jasné, že musím mať niečo v ruke, plus to chce koncept, ktorý bude mať hlavu aj pätu.

Moja kamarátka Aneta, zakladateľka nadačného fondu Staň se srdcařem mi pomáhala ako len mohla. Konzultovala so mnou moje nápady, zdielala moje inzeráty, až na jeden zareagovala slečna, majiteľka siamského kocúra Provázka a sphynx Baghiry.

A tak som konečne začala tvoriť to, čo vám môžem predstaviť ako: Cat&Woman (@cat_woman_book, #catandwoman).

Chcela však, aby to celé malo hlbší zmysel a tak je to charitatívny projekt na podporu spolku Teplické kočky,z.s. . Tento spolok som nevybrala náhodou, ale po konzultáciách s ľuďmi, ktorí sa mačkám a problematike okolo nich venujú. Spolok dostal výpoveď z nájmu a musel si nájsť nové priestory. Situácia vyzerala spočiatku zúfalo, ale po vyhlásení verejnej zbierky sa mu podarilo vybrať dostatok prostriedkov na kúpu vlastného staršieho domu :) ! Možno vám hlavou preletela otázka, prečo teda nepodporím niekoho iného, keď všetko dobre dopadlo. No...jednak preto, že držím slovo a jednak preto, lebo zbytok peňazí zožerie ešte následná rekonštrukcia. A nekonečné faktúry za veterinára...

Majte krásny deň.

Mia

Cat&Woman: Fotenie #1...hlavne sa z toho nepo...